Mil Mi-24 - Specwar.info 

História bojového nasadenia vrtuľníkov Mi-24

Mi-24
Vrtuľníky Mi-24 sa počas svojho pôsobenia v mnohých armádach dočkali nasadenia doslova po celom svete. (Zdroj: Media.PhotoBucket.com.)

Vrtuľníky Mi-24 sa stali symbolom sovietskej, resp. ruskej konštrukčnej školy. Boli vyvezené do krajín po celom svete, no aj samotná sovietska/ruská armáda na ne mnohokrát spoliehala, a aj dnes, popri zavádzaní nových typov Mi-28 či Ka-50/-52 sú stále oporou ruskej armády.

Zoznam histórie nasadenia vrtuľníkov Mi-24:

Vojna o Ogaden

V rokoch 1977 – 1978 prebiehala vojna medzi Somálskom a Etiópiou o územie Ogadenu. Práve v tomto konflikte prebehlo premiérové nasadenie Mi-24 na strane Etiópie, pričom boli pilotované sovietskymi pilotmi. ZSSR sa priklonil koncom roku 1977 na stranu Etiópie, čo znamenalo najmä masívne dodávky zbraní a poradenstvo. Mi-24 zohrali kľúčovú úlohu pri leteckej podpore kombinovaných pozemných a vzdušných operácií, ktoré začiatkom roku 1978 viedli k vytlačeniu somálskych vojsk z Etiópie.

Vojna medzi Kambodžou a Vietnamom

V roku 1978 sa Červení Kméri zapojili do vojny proti Vietnamu. Verzia Mi-24A, ktorú mali Vietnamci k dispozícii bola hlavnou zbraňou pri útokoch na základne a predsunuté stanoviská Červených Kmérov. Boje prebiehali až do roku 1986, kedy boli Červení Kméri definitívne porazení.

Vojna medzi Líbyou a Čadom

Medzi rokmi 1978 až 1987 sa Líbya intenzívne zapájala do vnútorných bojov v Čade, čo vyústilo do priamej intervencie. Vrtuľníky Mi-24A a Mi-25 sa prvýkrát zapojili do bojov v Októbri roku 1980 pri bojoch o hlavné mesto N´Djamena, kedy pomohli Ľudovej armáde obsadiť mesto. V marci 1987 Armáda severu s podporou Francúzska a USA vykonala odvážny útok na líbyjskú leteckú základňu na severe Čadu Ouadi-Doum. Pri zdrvujúcom víťazstve bolo získané veľké množstvo leteckej techniky, ktorá zahŕňala aj tri vrtuľníky Mi-25. Tie najprv poputovali do Francúzska, odtiaľ do Veľkej Británie, a jeden do USA. USA si odniesli z tejto vojny ešte jeden suvenír v podobe Mi-24, ktorý havaroval v púšti. Dva vrtuľníky z SOAR sa dostali na miesto ako prvé, a stroj si odniesli.

Vojna v Afganistane

Vrtuľníky, tak ako aj vo Vietname, zohrali v Afganistane jednu z hlavných úloh. Rusi ich využívali na útoky na nepriateľské tábory, či leteckú prepravu, aby sa vyhli nebezpečným cestám. Avšak po dodaní rakiet Stinger a Blowpipe povstalcom stali sa obľúbeným terčom, a tento súboj sa stal symbolom vojny.

Prvé Mi-24 sa dostali do krajiny ešte v apríli 1979. Mali pomôcť vláde vysporiadať sa so silnejúcimi povstaniami. Afganskí piloti mali dobrý výcvik, a naozaj odviedli dobrú prácu (pričom mali malú šancu dezertovať), no boj proti povstalcom nebol ľahký. Prvý vrtuľník sa povstalcom podarilo zostreliť už 30. mája.

Povstalci veľmi rýchlo zistili, akú nebezpečnú zbraň má nepriateľ. Mi-24 voľali Shaitan-Aeba, teda satanove vozy. Raz sa rota pechoty dostala do obkľúčenia. Pilot Mi-24 ktorý mal pomôcť vojakom z obkľúčenia vystrieľal všetku svoju muníciu, no obkľúčenie sa aj tak nepodarilo prelomiť. Nalietaval teda v nízkej výške proti povstalcom, aby ich vyplašil, a s úspechom. Podobnú taktiku používajú piloti v Iraku a Afganistane aj dnes. Pechota si tieto stroje obľúbila najmä vďaka tomu, že mohli poskytovať účinnú palebnú podporu po dlhšiu dobu, než klasické lietadlá s pevným krídlom.

Najpoužívanejšou zbraňou boli neriadené strely kalibru 80 mm S-8. Rakety S-5 kalibru 57 mm sa ukázali byť malo účinné. Často sa používali ak kanóny kalibru 23 mm. Vzhľadom na vyťaženosť strojov posádky často používali výhodu veľkých vnútorných priestorov, kam naukladali dodatočnú muníciu. Posádka teda mohla pristáť, a rýchlo dobiť (aj keď samozrejme s istou dávkou rizika). Ďalej sa používali bomby o hmotnosti 100 kg (10), 250 kg (4), alebo až 500 kg (2). Mnohí piloti si vydobyli svoju povesť práve vďaka priam chirurgickej presnosti pri zhadzovaní týchto bômb. Používali sa aj termobarické zbrane, avšak neukázali sa ako najvhodnejšie pre použitie na vrtuľníkoch, pretože piloti sa sťažovali, že výbuchy boli také silné, že sa im z nich doslova rozdrkotali zuby...

Možnosť prepravy vojakov nebola príliš často využívaná. Na živých vojakov bolo treba pri lete brať ohľad, a s veľkou záťažou sa lietalo podstatne ťažšie, obzvlášť vo vysokých nadmorských výškach. Dokonca aj pancierovanie bolo niekedy sňaté, aby klesla hmotnosť stroja. Veľmi rýchlo ssa teda zaužívala deľba práce, podľa ktorej dopravu mali na starosti stroje Mi-8, a palebnú podporu Mi-24.

Ďalším praktickým zlepšovákom bolo pribratie ďalšieho člena posádky, ktorý mal na starosti ľahký guľomet na boku vrtuľníka. Jeho úlohou bolo sledovať okolie, prípadne zasiahnuť proti nepriateľovi počas odletu z bojovej zóny. Niekedy boli guľomety na oboch stranách stroja, aby strelec nemusel behať s guľometom z jednej strany na druhú.

Vrtuľníky sa často používali aj ako doprovod konvojov, ktoré mali chrániť pred povstalcami pripravujúcimi útok. Vždy leteli minimálne dva vrtuľníky, no väčšinou štyri, alebo až osem. Povstalci sa snažili pohybovať najmä v noci, aby sa vyhli útokom vrtuľníkov, no Sovieti používali svetlice na osvetlenie bojiska, čo im podstatne uľahčilo lokalizáciu povstalcov. Spočiatku bola táto taktika mimoriadne účinná, keďže povstalci nemali nič lepšie, ako protilietadlové guľomety, resp. kanóny do kalibru 23 mm, ktoré proti Mi-24 veľa nezmohli. Ešte aj sklenené tabule na kokpitoch vydržali nárazy projektilov najmenej do kalibru 12,7 mm.

Potom začali prichádzať dodávky protilietadlových riadených striel. Najväčšiu zásluhu na tom mala CIA, ktorá dodala rakety Stinger, a pomáhala zháňať aj rakety sovietskej výroby kdekoľvek na svete. Svoju cesto do Afganistanu našlo aj niekoľko britských rakiet Blowpipe. Teplom navádzané rakety si veľmi ľahko našli svoj cieľ, a pre posádky Mi-24 nastali ťažké časy. Na vrtuľníky boli nainštalované detektory, ktoré pilotov varovali, keď boli zameraní strelou, a výtokové trysky motorov tiež prešli úpravami, aby sa znížila tepelná stopa motorov, no i tak sa raketám Stinger darilo v boji proti Mi-24.

Málo známym faktom je, že posádky Mi-24 boli nasadené na letisku v Kábule, aby kryli vzlety a odlety lietadiel (najmä VIP lety). Zhadzovali klamné ciele, a ak by došlo k najhoršiemu, piloti mali rozkaz skúsiť zraziť sa so strelou. Týchto pilotov nazývali Povinný Matrasovovci, po hrdinovi z 2. svetovej vojny, ktorý sa vrhol na nemecký guľomet, aby umožnil svojim spolubojovníkom utiecť.

Život posádok Mi-24 rozhodne nebol ľahký. V prípade havárie mali k dispozícii samopaly AKSU-74, ktoré im mali dať akú-takú šancu ubrániť sa do príchodu záchrany. V ťažkých podmienkach lietali doslova na hranici technických možností, a oficiálne dokonca za nimi. Šéf kancelárie Mil (výrobca vrtuľníkov) Marat Tisčenko navštívil Afganistan, aby mu piloti ukázali, čo vedia. A tí mu bez problémov ukázali manévre, o ktorých bol presvedčený, že sú aj napriek mimoriadnej obratnosti Mi-24 jednoducho nemožné. Keď odchádzal zhrnul svoje dojmy takto: „Myslel som si, že viem, čo moje vrtuľníky vedia, no teraz už nie som si taký istý!“

Posledný sovietsky vrtuľník bol zostrelený 2. februára 1989. Mi-24 ale zostali v službách afganskej vlády, ktorá sa snažila prežiť. Avšak mnoho pilotov dezertovali do Pakistanu, odkiaľ sa ich stroje dostali do USA. Po príchode Talibanu zostali Mi-24 v podstate nepoužiteľné. Pár kusov používala Severná aliancia, ktorá sa mohla tešiť technickej podpore Ruska. V Roku 2008 dostala afganská armáda k dispozícii šesť Mi-35 z Českej republiky. Pilotov trénovali v Indii, a prvé nácviky bojovej streľby sa začali v máji 2009 za cieľom eskorty strojov Mi-17.

Iracko-iránska vojna

Iračania si bojové vrtuľníky Mi-25 veľmi obľúbili. Vďaka svojej vysokej nosnosti spôsobovali iránskej armáde vysoké straty. Chýbala im ale kvalitná protitanková výzbroj, pretože rakety Skorpion neboli spoľahlivé. Poradcovia z východného Nemecka teda vymysleli pre Iračanov novú taktiku. Mi-24 operovali spolu s francúzskymi strojmi Gazelle. Palebná sila Mi-24 mala potlačiť odpor zo zeme, a stroje Gazelle so strelami HOT sa mali zamerať na obrnené ciele. Táto taktika sa ukázala byť mimoriadne účinná, najmä pri potlačovaní iránskych ofenzív, ako napr. pri operácii Ramadán v júli 1982.

Počas tejto vojny došlo taktiež k jediným zaznamenaným vzdušným súbojom vrtuľníkov medzi Mi-25 a AH-1J SeaCobra. Krátko po irackej invázii 22. septembra 1980 dva vrtuľníky SeaCobra skrížili cestu dvojici Mi-25, na ktorú zaútočili raketami TOW, a oba stroje zostrelili. Jeden padol ihneď, druhý havaroval v snahe vrátiť sa na základňu. Ďalšie dva stroje Mi-25 boli zostrelené 24. apríla 1981. Iračania tvrdili, že zostrelili iránske SeaCobry 14. septembra 1983 (1 kus), 5. feburára 1984 (3 kusy) a 25. februára 1984 (3 kusy). Po menšej prestávke došlo k ďalšiemu stretu 13. februára 1986, keď obe strany stratili jeden stroj. 16. februára došlo k zostrelu SeaCobry, a 18. februára mal ísť k zemi Mi-24. K poslednému stretu došlo 22. mája 1986, keď bol zostrelený stroj SeaCobra.

Konečným výsledkom podľa dostupných informácií malo byť zostrelenie 10 strojov SeaCobra a 6 Mi-25. Avšak kvôli nepresnosti týchto údajov, a neznalosti detailov stretov, ako aj ich malému počtu sa nedá povedať, či si jeden stroj viedol lepšie, než druhý. Iračania navyše tvrdili, že ich Mi-25 zostrelili 43 ďalších vrtuľníkov, zväčša americké Huey. Iné zdroje ale tvrdia, že Iránci vyhrali vzájomné súboje v pomere 10:1, takže v tejto veci nie je možné zaujať stopercentné stanovisko.

Irackí piloti vedeli so svojimi strojmi veľmi dobre zaobchádzať. Boli rýchle, mali veľkú nosnosť, značný dosah, a boli naozaj univerzálne. No i tak im vyčítali napr. neefektívne zbrane (najmä protitankové). Nechválne slávne sa stalo nasadenie týchto strojov počas útoku na dedinu Halabdža.

Občianska vojna v Nikaragui

Nikaraguo obdržala 12, podľa niektorých zdrojov 18, bojových vrtuľníkov Mi-25 v polovici 80. rokov. Boli nasadené proti povstalcom Contras, ktorých podporovali Spojené štáty. Okrem útokov na pozemné ciele sa zapájali aj do súbojov s ľahkými lietadlami, ktoré povstalci používali. Dva stroje boli zostrelené raketami Stinger. Tretí bol zostrelené v boji s honduraskými strojmi F-82 Sabre a A-37 Fragonflies. O štvrtý stroj Nikaragua došla v decembri 1988, keď jeho pilot utiekol do Hondurasu.

Občianska vojna na Srí Lanke

Len prednedávnom sa skončil dlhoročný boj medzi srílanskou vládou a povstalcami z LTTE. Dnes je už skoro zabudnutým faktom, že medzi rokmi 1987-1990 pôsobili na Cejlóne aj indické sily, ktoré podporovali aj vrtuľníky Mi-24. Práve vďaka silnej podpore zo strany Mi-24 India zaznamenala relatívne nízke straty. Taktiež nestratila ani jeden stroj, pretože povstalci v tých časoch nedisponovali adekvátnymi prostriedkami PVO, aj keď mnoho strojov sa vrátilo ťažko poškodených kvôli silnej guľometnej paľbe.

Od 14. novembra 1995 mala Mi-24 k dispozícii aj Srí Lanka. Srí Lanka momentálne disponuje zmesou strojov Mi-35 a Mi-35P. Tie prednedávnom prešli modernizáciou, počas ktorej bola do nich zabudovaná moderná izraelská avionika. Päť strojov bolo upravených tak, aby mohli bojovať proti vzdušným cieľom, čím sa splnil starý sen o stíhacej verzii Mi-24. No narozdiel od Indie Srí Lanka zaznamenala aj straty. Prišla prinajmenšom o päť strojov, ktoré boli zostrelené raketami zem-vzduch. Dve ďalšie boli zničené pri útokoch na letiská.

Vojna v Perzskom zálive

Iračania sa opäť spoľahli na Mi-24 pri invázii do Kuvajtu. Po vojne boli nasadené proti silnejúcim povstaniam na severe a juhu krajiny, kde boli žiaľ opäť použité aj proti civilistom. Niekoľko strojov bolo poslaných za hranice do Iránu, aby sa vyhli spojeneckému bombardovaniu. Ďalšie boli ukoristené postupujúcimi spojeneckými vojskami.

Občianska vojna v Sierra Leone

Sierra Leone mala k dispozícii tri stroje Mi-24V, ktoré pilotovali žoldáci z Juhoafrickej republiky. V roku 1995 zohrali kľúčovú rolu pri vytláčaní povstalcov z RUF z hlavného mesta Freetown. Taktiež Guinea, ktorá mala dočinenia s RUF, nasadila MI-24 do boja proti povstalcom.

Chorvátska vojna za nezávislosť

Chorvátsko malo k dispozícii Mi-24 od roku 1993. V roku 1995 bolo dvanásť týchto strojov nasadených do operácie Búrka. Boli nasadzované v hĺbke územia známeho ako Krajina, kde útočili proti vybraným cieľom. Počas celej intervencie prišli len o jeden stroj, a aj v tomto prípade posádka prežila. Stroje boli získané z Ukrajiny, no roky zanedbávania viedli k tomu, že dnes sú už údajne nepoužiteľné.

Vojna v Čečensku

Ruská armáda sa opäť spoľahla na Mi-24 v bojoch proti čečenským povstalcom. Avšak nie najlepšie naplánované operácie v kombinácii s nepriateľovými schopnosťami viedli k tomu, že desiatky týchto strojov havarovali, boli zostrelené či poškodené. V boji proti PVO používali Rusi nasledovnú taktiku: jeden stroj nalietaval na nepriateľské postavenie, čím na seba upútal paľbu PVO. Následne priletel druhý vrtuľník z opačnej strany, a zaútočil na odhalené pozície PVO. Táto taktika sa ukázala byť úspešná, no i tak nezabránila ťažkým stratám.

Sudánska občianska vojna

V roku 1995 si Sudán zaobstaral šesticu strojov Mi-24 na boj proti povstalcom zo SPLA na území Južného Sudánu a pohoria Nuba. Len za prvý rok boli stratené dva stroje, pričom ani jeden nie v boji, no podľa všetkého sa podarilo Sudáncom stroje nahradiť. V roku 2001 bol dokúpený ďalší tucet strojov. Tie boli nasadené aj v Darfúre v rokoch 2004-2005.

Nepálska občianska vojna

Medzi rokmi 1996-2006 prebiehali boje medzi nepálskou vládou a maoistickými povstalcami, ktorý vážne ohrozovali štátne zriadenie. Nepál zakúpil šesť strojov Mi-24, ktoré pomohli nepálskej armáde udržať sa do uzavretia prímeria.

Vojny v Kongu

MI-24 sa dočkali nasadenia aj v bojoch v Kongu, ktoré prebiehali medzi rokmi 1996-2003. Spočiatku ich používala Mobutova armáda, neskôr ich získala nová konžská vláda. Vrtuľníky pilotovali aj srbskí žoldáci. Jeden stroj bol stratený v roku 1997, pričom posádka zahynula. Spolu s konžskou vládou boli nasadené aj zimbabwejské stroje. Počas druhej vojny používala do roku 2003 OSN indické vrtuľníky.

Vojna v Kosove

V rokoch 1998-1999 bola v Kosove nasadená srbská špeciálna jednotka JSP, ktorá používala štvoricu vrtuľníkov MI-24. Tieto stroje zohrali významnú úlohu najmä v dvoch incidentoch. V prvom prípade 1. marca počas útoku na dedinu Prekaz bol jeden stroj Mi-24V zasiahnutý paľbou z ručných zbraní, a musel núdzovo pristáť. 27. júna JSO so štvoricou strojov Mi-24 pomáhala asi stovke Srbov utiecť z blokády ustanovenej vojskami NATO v okolí dediny Kijevo. Stroje MI-24 a MI-17 mali za úlohu evakuáciu materiálu a zranených.

Vojna v Macedónsku

Macedónsko získalo Mi-24 z ukrajinských prebytkov. Tie boli často nasadzované proti albánskym povstalcom. Boje prebiehali najmä okolo miest Tetovo, Raduša či Aracinovo.

Občianska vojna v Pobreží Slonoviny

Počas tejto občianskej vojny prebiehajúcej v rokoch 2003-2004 mala vláda k dispozícii päť Mi-24 ktoré pilotovali žoldáci. Neskôr ich zničila francúzska vláda ako odpoveď na útok, počas ktorého zomrelo deväť francúzskych vojakov.

Vojna v Afganistane (2001 - súčasnosť)

V roku 2008 bola uzavretá dohoda, podľa ktorej Česká republika poskytla Afganistanu šesť bojových vrtuľníkov Mi-24. V súčasnosti má Afganistan k dispozícii deväť týchto strojov. Svoje vrtuľníky Mi-24 poslalo do misie ISAF aj Poľsko.

Vojna v Iraku

Od decembra 2004 používali Poliaci Mi-24D aj v Iraku. Šlo o šesť strojov. Jeden z nich sa zrútil v roku 2006. Po skončení misie sa nepočíta s ich návratom domov, ale majú zostať Iraku. Miesto nich majú byť zakúpené nové stroje Mi-35P.

Vojna v Somálsku

Podľa rôznych informácií Etiópia nasadila do bojov zhruba tri stroje Mi-35 a desiatku Mi-24D. Prišla prinajmenšom o jeden stroj, ktorý bol zostrelený pri letisku v Mogadišu v marci 2007.

Vojna v Čade

Čad má k dispozícii prinajmenšom dva stroje Mi-25. Jeden mal byť ťažko poškodený počas tvrdého pristátia na základni v Abeche. Povstalci tvrdili, že ho zostrelili.

Vojna v Južnom Osetsku

Počas konfliktu v auguste 2008 používali Mi-24 obe strany, no o výsledkoch nasadenia nie sú k dispozícii relevantné informácie. Podľa niektorých zdrojov Gruzínsko prišlo prinajmenšom o jeden stroj.

Reference

Autor: Tomáš Beňuš | Vloženo 22. 1. 2010 |